Po čase, keď už sa nám zdá, že by sme pokračovaním došli snáď až k Spranget-u, meníme trasu a stúpame krovím, ktoré sa ukazuje ako možná cesta, opäť nahor na hrebeň. Nie je to zlá voľba.
Pokračujeme ešte vyššie, až na vrchol hory, odkiaľ by bolo vidno i Rondane ako na dlani nebyť zahalené v mrakoch. Od západu sa blíži tma a my cítime, že podvečerný dážď nenechá na seba donekonečna čakať. Padáme do Mysusetera a domov do stanu. Prosíme vyššie sily o zhovievavosť tak hodinku, či keby to šlo, ešte pol navyše... (Cestou si stihneme všimnúť, že v Mysuseteri stojí na parkovisku autobus s pražskou značkou.)