ako poniektorí taxikári na živobytie zarábajú...

Prinášam dva nezávislé príbehy v jednom. Spája ich jedna služobná cesta a jedna taxikárska firma.

Príbeh prvý, začiatok cesty:

Praha-Holešovice je výstupnou zastávkou cesty vlakom. Cesta na letisko eMHáDou s množstvom kufrov a tašiek pred 18-hodinovým ďalším cestovaním nepripadá do úvahy. Volím služby tamojších a v tej chvíli veľmi veselých taxikárov. Už ich poznám, niekoľkokrát som ich služby využil; tu sa zdravím s jedným, čo ma viezol viackrát, tam kývnem inému, čo si ma ešte pamätá od minula.

Chlapík, čo je na rade, mi nakladá kufre a oznamuje, že cesta bude stáť šesť stovák. Popri nasadaní dávam najavo svoju nespokojnosť a poznamenávam, že nejak zdražili. Už v aute sediac znova počujem tú istú čiastku a ja udivene opätujem svoj zatiaľ nevyslovený nesúhlas. Navrhujem, aby muž za volantom zapol taxameter, ale moju správu zrejme neprijal.
Pomaly sa dávame do pohybu a keďže taxikár nemieni situáciu riešiť k spokojnosti oboch strán, mienim ju riešiť ja. Rázne ho žiadam, aby buď taxameter zapol, alebo ma zaviezol naspäť. To už pochopil, ale obchodného ducha neprejavuje.
Stále, ešte i cúvajúc k stániu taxíkov, sa pokúša uplatniť svoju sumu, lenže v tej chvíli už svoj boj prehral.

Vystupujem a nechávam si vyložiť batožiny. Očakávam nechuť viezť ma inými jeho kolegami, keď som odmietol jedného z nich. Nechávam sa počuť, že sa mi prieči 600 peňazí, keď pred časom ma viezli za 480. Ako stáleho zákazníka by ma zdierať predsa nemali.
Sekundu-dve sa nič nedeje, taxikári sú stále vysmiati, ale vzápätí sa jeden ponúka, že ma za tie peniaze odvezie. Trh zvíťazil, viac sa mu oplatí absolvovať cestu za moju sumu, než čakať v rade ako štvrtý možno hodinku-dve.

Príbeh druhý, koniec cesty:

Pretože svoju taxislužbu už mám pod palcom, objednávam si u nej služby na druhý deň ráno na 7:30. Skutočne 7:25 auto pristavené je.
7:34 nakladám prvú várku, 7:38 druhú a zároveň poslednú. Nasadám a v tej chvíli svieti na taxametri 86Kč. Dávam túto skutočnosť vodičovi najavo a ten sa bráni hneď dvojakým spôsobom. Najprv poznamenáva, že 7:30 započal svoje služby pre moju osobu, hneď na to cituje porekadlo "Každý si je strojcom svojho šťastia".

Zaráža ma drzosť slizkého starca, pretože vyrieknuté porekadlo na danú situáciu akosi nesedí. Týmto akoby zlodej obeti oznámil, že ju mieni okradnúť a nič proti tomu nezmôže. Skutočne mi toho veľa nezostáva, lebo dopravu potrebujem, aby som stihol vlak.
V hlave si rozpočítavam 86Kč na položky. 25 korún bola nástupná sadzba, zostáva 61Kč. Pri 4Kč/min za čakanie vychádza na čakanie 15 a štvrť minúty. V čase 7:38 už mal zapnutý taxameter o 7 minút dlhšie.
Už rozumiem, čo mal porekadlom na mysli...

Prechádzame Prahou a i na túto rannú dobu cesta plynie pomerne rýchlo. Dobre a včas vidíme odbočku na Masarykovo nádražie, lenže taxikár sa drží v odľahlejšom pruhu a teda ju míňame. Pýtam sa, čo to je za manéver, keď sme mohli odbočiť, skrátiť si cestu a nestáť v kolóne ďalších zopár chvíľ, kým dojdeme k Národnému múzeu. Odpoveď je znova prekvapivá - došli by sme na druhý koniec staničnej haly. To už je nefalšovaný výsmech.

Prichádzame k hale, auto dobrzďuje a než úplne zastaví, už taxikár svižne vyskakuje, aby mi vyložil batožiny. Neuniká mi, že taxameter nechal bežať.
A tomu sa hovorí výsmech do poslednej kvapky.
Volám za ním, aby mi vystavil lístok, ale iba odvrkne, že to hneď bude. Situácia je nepriaznivá - svoje batožiny mám už vonku na milosť a nemilosť okolia, avšak kšeft musíme uzavrieť. Vodič sa na moju otázku, čože mu zabránilo vypnúť taxameter, bráni znova neohrabane - cesta končí až vyložením batožín. Nie je to samozrejme pravda, pretože naloženie a vyloženie batožín i s konečným odbavením cestujúceho je zahrnuté v nástupnej sadzbe.

Som v stave, keď nemám silu riešiť jeho neokázalé chovanie, ale keď 245 korún automaticky zaokrúhli na 250 a do tejto sumy mi vracia, mobilizujem posledné sily a taxikár sa dozvedá, že jeho chovanie je zrelé na popoťahovanie na verejnom pranieri a 20 rán bičom.
Vracia mi preto o desať korún viac.

Epilóg:I v renomovanej taxislužbe sa vyskytujú jedinci, čo za bieleho dňa pokojne a s koženým úsmevom okradnú zákazníka. Nenechajte sa zmiasť rečičkami a dôrazne žiadajte svoje, prípadne odmietnite zaplatiť danú sumu.
Nedajte príležitosť zlodejovi, aby mohol počítať s faktom, že máte nedostatok času, kvôli ktorému sa s ním handrkovať nebudete a radšej oželiete hoci stokorunu.

Správať sa ako človek k človeku, sviňa k svini, je vtedy možno najlepšia cesta.