Ako Slovensko do Európy cúva (, či čo) ii.
Pred príjazdom do stanice sa objavuje známa tvár colníka Joea a bezzubým úsmevom oznamuje, že otrok vystupuje. Ten jemným hláskom oponuje, že o tom nič nevie, sem nemal v pláne ísť a jeho lístok znie ešte na ďalších 170 km do vnútrozemia. Orgán skúša opakovať výzvu dôraznejšie, ale to už cestujúceho zdvíha zlosť zo sedadla, takže sa pýta, či od všetkých cestujúcich vyžadujú potvrdenie o dovoze vlastných mobilných telefónov a fotoaparátov, čo im visia na krku. Než zmätený človek v žabacom kroji naberie dych, porúča mu plebejec, aby sa uňho posadil a vec prediskutujú. Kupodivu rozkaz zaberá a už usadenému colníkovi cestujúci vysvetľuje, že notebook berie domov nie preto, aby ho predával (ako sa mu niekto snaží jednostaj nanútiť), ale na ňom pracoval či krátil si cestu vlakom. Nezabudne mu pripomenúť, že kus sveta precestoval on i jeho veci, ale také ponižujúce kontroly zažíva zas a znova iba na slovenských hraniciach.
Colník nemá čím oponovať a pod váhou argumentov padá na kolená a otroka prepúšťa so slovami "Si voľný, ži ďalej ako slobodný". Opúšťajúc kupé sa ešte raz obzrie, aby predsalen ukázal, že on bol ten, čo veľkoryso nechal chudákovi voľnosť. Ten už ho však príliš neregistruje, lebo sa vrátil nad počítač a ponoril do spísania práve uplynuvších udalostí. Kladie si pri tom otázku, či prezentovaný smer, ktorým sa Slovensko do Európy snaží vojsť, je ten správny.