Paradoxy

Okrem toho, že sa objektívy fotoaparátov rosia presne naopak ako doma, sa ľudom s okuliarmi vždy zahmlieva pred očami pri prechode zvnútra von. Doma som nevidel nikoho, komu by sa orosil pohľad, keď vyšiel na ulicu, zato tu áno.

Čistiť si okuliare po primeranom pobyte vonku takým spôsobom ako u nás - dať si ich k ústam a vydať zo seba jedno dlhé determinované hhhhhhhhhé - veľmi nepomáha, keď teplotou ani vlhkosťou vlastný dych nemôže konkurovať okolitému vzduchu. Okuliare si preto čistím zásadne hneď po príchode na ulicu.

Na ulici sa ocitnem vždy niekoľkokrát za deň nepočítajúc príchod do a odchod z práce. Prvýkrát idem na obed, a to som veľmi rád, pretože nielenže naložím svoj lačný žalúdok, ale tiež sa cestou do neďalekej Hokrárne zohrejem. Vždy radšej idem pešo a odmietam sa zviesť autom, pretože presne 10 peších minút potrebujem na to, aby moja telesná teplota znova vystúpala tak, aby prebudila aspoň základné životné funkcie.

Po obede a príchode naspäť sa rytmus života znova pozvoľne zastavuje, a to z dvoch príčin. Jednak trávim (ale to všetci) a tiež v dobre klimatizovanej miestnosti sediac hoci vo svetri chladnem. Po určitej dobe už cítim, že mi života zostáva akurát tak k výťahu. Využívam poslednú šancu a idem sa podruhýkrát ohriať von.

Cesta z práce je potom slastným vyvrcholením dňa, keď Slnko až do posledných chvíľ je schopné sa do človeka opierať tak, že ho div nezatlačí do asfaltu. Cestou na autobus sa tak konečne prehrejú všetky odstávajúce časti tela od uší, nosa až po končeky prstov.

Slasť trvá do večera či do noci podľa toho, kedy idem spať. To, že spať idem, neznamená, že zaspím, pretože pri 27°C sa usína ťazko. Mám na výber z troch možností:

• pokúsiť sa zaspať v relatívnom tichu, ale pri tejto teplote,
• znížiť teplotu klimatizáciou, ktorej agregát reve presne pod oknom spálne,
• počkať do rána, keď teplota klesne až na 24°C.

A domáci ma povzbudzujú, že teplo ešte iba príde.

26 ... 18 ... 13 ... 10 9 8 7 6 ... 3 ... 1