Ako som z práce domov chodieval

Prvý záchytný bod...,
2002-02-09 M.Dimage7

Bývali sme niekde v centre mesta, ktoré - keby sa nenachádzalo v Dánsku, človek by povedal - muselo byť založené Přemyslom Otakarom II., pretože jeho ulice bezchybne lícujúce v pravom uhle jedna s druhou by bezpochyby závideli i v New Yorku. Ulice vyzerali jedna ako druhá, a ešte viac sa podobali križovatky - v nich, nebyť semaforov občas rušiacich ich monotónnosť, by mal chaos snáď i domorodec.

Prvý deň ma viezol do práce kolega a cestu či nejaké záchytné body som ešte takmer nevnímal, navyše to ráno (ako napokon mnohé ďalšie) lialo a pohľad von z auta cez milióny kvapiek na skle nebol príjemný. Obchádzka vedúca okolo niekoľkých blokov bola čerešničkou na pomyselnej torte, a tak o nejakej orientácii nemohla byť reč.

Druhý deň mi pripadalo, že nechce, aby som sám niekde trafil a zámerne vybral inú cestu. Síce som riadil, ale všade prítomní cyklisti odvádzali pozornosť od vnímania okolia a po príchode do práce som zistil, že späť do Esbjergu by som asi netrafil.

Napoludnie ma kolega zanechal vlastnému osudu a odišiel do Politikenu k svojmu stroju. Vzal si domáce auto a naše nechal mne. Svoju nemohúcnosť som popoludní zistil, ale tajne som dúfal, že sa vráti autom do ESCONu a nazad pôjdeme spoločne. Keď som sa rozhodol v podvečer pobiť sa s osudom a opustiť pracovisko bez ďalšieho čakania, prišlo mi na um, že ja vlastne ani neviem, kde bývame a iba matne si spomínam, že cestou do práce sme šli rovno, potom odbočili, ďalej zase rovno...

Nemienil som rezignovať a vytiahol z vrecka svoju Nokiu, aby som jeho číslo zistil a napísal mu sms, kdeže to máme bydlisko. Než som sa dostal cez odblokovanie klávesnice až k jeho menu, telefón ohlásil vybitú batériu a bez diskusií vypol. To som si stále nič nepripúšťal a jeho číslo som mienil zistiť v PC, kde niekde medzi mailami muselo byť. Vtedy som si uvedomil, že na vypnutý telefón mi správa od neho asi nepríde. So studeným potom na čele som sa vybral na chodbu zistiť aspoň približne, kam ma to prvý deň nasťahovali. I v tomto rozrušení som si spomenul, že neďaleko od nás je kostol (koľko ich ale v meste je?) a tiež, že od nás k prístavu to je kúsok. Bohužiaľ ten sa tiahne takmer pozdĺž celého brehu. Študujúc mapu som jeden kostol našiel a tak po ďalších niekoľkých minútach som sa rozhodol, že by sme predsalen v tých miestach bývať mohli. Snaha zapamätať niečo napokon skončila tým, že som týmto málom informácií som sa vydal na cestu domov.

Až do chvíle, než som sa rozhodol odbočiť, ubiehala cesta výborne, len neustále dobiedzala myšlienka, že cestu museli cez deň prestavať ako nejaké kulisy v divadle, pretože nič z toho, čo bolo popri nej, mi nepripadalo známe. Odbočil som teda pri najbližšej križovatke, aby som vzápätí zistil, že to asi nebude ono. Návrat na pôvodnú cestu nerobil problémy. Opatrne som po nej pokračoval ešte chvíľu, keď som odbočil druhýkrát. Ono vlastne bolo jedno, kde, pretože som tak či onak nevedel, kde sa nachádzam. Nebudem Vám popisovať, ako som postupne prechádzal hore-dole súbežnými ulicami. Po asi 20 minútach som sa "dosamploval" k obchodu, kde sme deň predtým nakupovali, to už som vedel, že nejako trafím, aj keby som tam mal auto odstaviť. Opatrne som pokračoval a sledoval ulice. Denmarksgade, Skolegade - to všetko mi zrazu bolo povedomé. Prešiel som vedľa pešej zóny, vedel som, že som blízko, ale stále som nevedel, či bude nasledovať to, čo čakám. Nasledovalo. Kostol s malým námestíčkom, kde bolo treba odbočiť. V tej chvíli som vedel, že som takmer doma.

42 ... 25 ... 15 ... 10 ... 7 6 5 4 3 ... 1