Ako celé cestovanie začalo ii.

Esbjerg 17:18,
2002-02-13, Dimage7

Prešiel som na metro na Malostranskú, postavil sa na pohyblivé schody, a na nich, keďže sa hlava chvíľu nemusela zaoberať ničím životne dôležitým, v nej preblesklo "-Kde máš letenku? – Predsa v zložke. –A tú máš?". Nechcel som robiť paniku na schodoch, vychutnával som si radšej okamih bezstarostného státia na nich a predstavoval si, čo z toho vzíde. Po tom, čo som na nástupište došiel, presvedčil sa, že onedlho pôjde aj metro, som siahol do tašky a... A čierna zložka i s letenkou preč. Kde inde som ju mohol nechať, než na stolíku na DK konzuláte? Hneď som si spomenul na "Zabudneš to tu!" Predstava, že bežím naspäť pol kilometra s taškami, ťahajúc kufor po rozmlátenej dlažbe, ma odrovnala v okamihu. Vybehol som zase z nástupiska metra nahor, nejakým spôsobom a v rekordnom čase presvedčil pána v dozorni v hale metra, aby som uňho mohol nechať na štvrťhodinku veci. Poučený z konzulátu som mu nezabudol zdôrazniť, že s udalosťami v New Yorku nemám nič spoločného a tiež, že môj ďalší osud je závislý na ňom. Musel som vyzerať utýrane, keď privolil. To už som bežal na konzulát, tam som zo stolíka vzal "pripravené" dokumenty s letenkou (ešte šťastie, že na takéto úrady nechodí zas toľko ľudí – nechať niečo takého na pošte...) a zase uháňal späť. Na jedenástu som tam bol, tak ako som bol sľúbil, odtiaľ zase do metra, na autobus atď. Sediac v ňom som už bol pokojný. Pomyslel som si, ako by som riešil túto situáciu, keby mi zložka začala chýbať až na letisku, rýchlo som však túto chmáru zahnal.

Na letisku check-in prebehol v poriadku, ešte som si do kufra dal nožík, aby mi ho nevzali pri nastupovaní, prešiel som až ku gate, kde zase kontrolovali príručné tašky, vybrali mi notebook a nechali zapnúť, aby videli..., nechali vytiahnuť fotoaparát a zapnúť ho, či to nie je asi nejaká maketa, či čo. Vzápätí mi našli náradie na spodku tašky s notebookom. Naň som zabudol ako na smrť a až vtedy som si uvedomil, že mám vlastne niekoľko zbraní so sebou. Pán na kontrole bol zhovievavý (stačil jeden pohľad na mňa), preto šiel skúsiť presvedčiť nadriadených a aerolinky, aby mi ho vzali – som predsa bol dôveryhodný, že áno :-))) - a na neochotu narazil až tam. U nich sme chvíľu diskutovali, až napokon, že urobia výnimku a náradie mi letelo ako v bavlnke v "špeciálnej" obálke s nápisom "Checked baggage". Oddýchol som si, že i toto úskalie je za mnou, ale tŕpol, čo ma ešte čaká. Chvíľami mi pripadalo, že dobytie pevnosti Boyard musí byť po takomto výcviku hračkou.

Ďalej let až do konca prebiehal pokojne, dostali sme sendvič a napiť, stihol som si všimnúť "krásu" letušiek (prečo tieto nazývali tak jemne a zdrobnene?), a potom som zmorený životom zaspal spánkom spravodlivých. Niekedy mi však pripadá, že "Maléry pana účetního" handra.

V ďalšom pokračovaní sa dozvieme, ako dôležité je vedieť, kde človek býva. Zistíme však, že niekedy nepomôže ani to, pretože cestu, ktorú si pamätal tak dobre, museli za dobu, čo bol v práci, prestavať alebo premiestniť niekam inam.

42 ... 24 ... 14 ... 9 ... 6 5 4 3 2 1