Našinec vždy, keď ide k moru, balí si plavky a jeho myšlienky zamestnáva slnko, teplo, bezstarostný čas. Je ako cvičení psi pána Pavlova - slintá pri slove more, pláž a jeho oklamané podvedomie nepripustí inú alternatívu.
Potom sa jeden vydá neskoro na jeseň do ďalekej krajiny, kde more znamená každodennú súčasť života, pre mnohých iba spôsob obživy, pre iných zase hranicu, za ktorú pešo ďaleko nedôjde.
Napokon sa vydá skúmať pobrežie, nasávať vôňu morskej vody a nechať sa ovievať čerstvým vánkom a trocha porozmýšľať nad životom.
Dostaví sa preto k vode, čaká, a... a nič, vážení priatelia - okrem čakania na hrejivý pocit nič nie je tak, ako ho život učil. Namiesto sviežeho morského vzduchu cíti páchnucu továreň na spracovanie rýb, morský vánok vystriedal do tváre bičujúci severný vietor a pocit tepla sa vytratil, akonáhle vystúpil z vykúreného auta.
Uzimený človek chvíľu predsalen postojí a hľadí na šedú scénu pred sebou na horizonte prechádzajúcu do ďalšej jednoliatej šedi mrakov, aby si dobre zapamätal i tento výjav zo života. Nakoniec vyliečený odchádza do tepla domova.
Až raz, keď i do tých končín zavítalo na chvíľu dobré počasie, keď sa všetko snaží dohnať, čo počas krátkych dní skorej jari nešlo stihnúť, keď Slnko ukazujúc svoju silu vytiahlo i jeho na cyklotúru, zrazu idúc po známych miestach zacíti presne ten závan vzduchu, na ktorý márne čakal už zopár mesiacov. Nie, nemýli sa, ten pocit nejde prehliadnuť ani si ho pomýliť. Na pobreží vníma biele vilky miestnych obyvateľov so zopár ich majiteľmi v húpacích kreslách na verandách, na pláži vidí prechádzať sa tých, čo vilky na pobreží nemajú - to všetko spolu s horúčavou toho dňa v ňom prebúdza hrejivý pocit, že predsalen i na takom severe možno na okamih sa ocitnúť tisíce kilometrov inde, na miestach, na ktoré rád spomína či o nich zatiaľ iba sníva, aby ich jedenkrát objavil.