Návšteva fotolabu ii.

Časť druhá, epizóda prvá a druhá
Čakám teda znova týždeň. Po jeho uplynutí volám do fotolabu s otázkou, či si na mňa ešte spomínajú. Áno, vedia o mne, fotografie však stále nedošli. Prestáva mi to byť jedno, preto prosím majiteľa, aby pourgoval lab v Århusu. Do ďalšieho týždňa trvá, kým mi zavolá, že sa môžem pre svoje zväčšeniny staviť, že sú hotové. Je prvý utorok v júni, mesiac po tom, čo som túto várku fotografií zaniesol na vyvolanie a deň, keď sa navečer chystám k nám domov. Teším sa, že to predsalen vyšlo a fotografie pôjdu so mnou domov do našich končín.

Otváram obálku a nechce sa mi veriť vlastným očiam. Zdá sa, že som otvoril obálku spred dvoch týždňov, ktorú som komplet vrátil. Mienim to prešetriť, a tak po chvíli mám na pulte otvorené dve obálky s dvoma rovnako zelenými a dvoma rovnako zle orezanými várkami tých istých fotografií. Lapám po dychu a moja predstavivosť v tejto chvíli odmieta spolupracovať. I po reklamácii Vám vrátia rovnaký neprijateľný hnus. Suma sumárum sa mi po štyroch týždňoch dostáva do ruky bezcenných zopár papierov a ja len premietam, čo robiť. Trhať si vlasy? Ziapať na obsluhu? Ísť na lampáreň?

Majiteľ mi sľubuje, že s "tými" Nemcami (fotografie vraj boli na výlete v Nemecku... Dáni sa na Nemcov radi dívajú cez prsty. (poznámka na okraj)) bude mať na druhý deň dlhú reč a pekne im to vytmaví. Takže som s ním dohodnutý, že o dva týždne (tentokrát mu dávam týždne dva - idem totiž domov, veď viete) sa pre ne stavím a chcem ich mať pripravené a v poriadku. Prisahá mi, že to bude presne tak.

Časť tretia, epizóda prvá a zrejme nie posledná
Po mojom návrate z našich končín (kde som si zároveň nechal inkriminované snímky vyvolať a kde to šlo bez prieťahov a do druhého dňa - takže odteraz Brňáci viete, že máte chodiť do Profota na Kozí) som sa v stredu, pretože som prvé dva dni nemal možnosť, dostavil do labu, aby som si konečne po šiestich týždňoch svoje snímky vybral. Nevolal som - po tak dlhom čase všetko musí byť v poriadku a pripravené.

Chyba lávky, vážení, nedeje sa vonkoncom nič. Ohranú pesničku počujem zas a znova, predavač je "terribly sorry" a snaží sa chovať empaticky, vcítiť sa do mojej situácie a hrať známu hru o pritakávaní na žalospevy zákazníka. To mu však - Batmanovi - nemôže vyjsť a obraciam kartu, aby som sa ho spýtal, či mu vyhovuje daná situácia a nevadí mu, že či už Nemci alebo Dáni z Århusu ho, ich a mňa iba ťahajú za nos a robia si z nás všetkých srandu. Ubezpečuje ma, že môj problém je i jeho problémom a bude ho riešiť.

V tejto chvíli vnútorne na snímky rezignujem, už nebudem volať, neprídem sem pre ne bez toho, že by mi zavolali, nech by to trvalo hoci do konca leta. A ak aj náhodou budú dobré, ba hoci by boli skvelé, potom ich vezmem iba s obrovskou zľavou. Čakať šesť a viac týždňov na zopár zväčšenín - to sa predsa nerobí.

Veď uvidíme. Aspoň už vieme, že medzi naším a prehnilým dánskym kapitalizmom zas taký rozdiel byť nemusí.

42 ... 40 ... 37 36 35 34 33 ... 30 ... 25 ... 15 ... 1