Ako som v Dánsku nakupoval

Máme tu v Esbjergu supermarket, do ktorého občas zájdem nakúpiť. Nie preto, že by som supermarkety zbožňoval, to nie; vlastne mi je ukradnuté, kde nakupujem. Nepáči sa mi síce, že vytláčajú drobných podnikavcov či poctivých obchodníkov, ale nebudem demonštrovať ako Al Bunda či vlastne Al Bundy pred televíziou, keď mu zrušili jeho obľúbený seriál Psycho Dad. Že neviete o čom je reč? Tak to pardon, tu v Dánsku sme o niečo vpred.

O čom som to ale vlastne chcel písať? Aha, už viem. Ideme nakupovať.

Ten náš magazín - BILKA sa volá; niečo ako BILLA u nás, ale tento je väčší - tiež predáva od cédéčok, horčice až po rifle a kuchynské vybavenie. (Ja viem, že Vás toto nezaujíma, vydržte, už to bude, ale trocha balastu tiež treba...) Dnes sa už v ňom vyznám, prvých niekoľko dní som sa však strácal v podprsenkách (nie naschváľ) a sviečkach - hľadal som totiž šampón. Možno je to na smiech, ale ten a poďalšíkrát i prací prášok som skutočne v týchto miestach našiel. Od sviečok je len na krok k cukrovinkám. Tam som blúdil naposledy včera, pretože som nevedel nájsť marcipán, hoci viem, že tam niekde MUSEL byť, keď som ho už kupoval. Čo Vám budem vykladať - nenašiel som ho. Nepotrebujem ho hneď, preto som hľadanie odložil na inokedy. Viem však, tentokrát som si istý, že regále pootočili, tovar preskladali. Prečo, to teda neviem. Asi aby si ľudia príliš nezvykali.

Nedávno som nakupoval čajové sviečky. Našiel som v byte, čo mám prenajatý, lampu na vonný olej, samozrejme bez oleja a sviečok. To nič, olej i zopár tých malých potvor kúpim, až pôjdem nakupovať, povedal som si.
Ako som tak šmejdil medzi regálmi a márne ich hľadal, narazil som na rôzne drobnosti v tej chvíli absolútne bezcenných, nechcel som však tráviť celý večer v obchode, šiel som preto za predavačkou. Tá ma zaviedla o tri regále ďalej, kde som už pred chvíľou niekoľkokrát prechádzal. Ukázala mi ich a odplávala preč. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že z troch druhov, čo majú vystavené, mi ani jedny nevyhovovali. Ani nie tak druhom (boli rovnaké), skôr množstvom. Na jednom sáčku bol veľký nápis 50, na druhom 75 a na treťom, veľkom ako nákupná taška 150. Bol to počet kusov. Hneď som si predstavoval, ako každý deň pálim sviečky jednu za druhou, len aby som ich spotreboval... Spotreboval o to ťažšie, že sú asi o štvrtinu vyššie než tie naše.
Už viem, prečo som ich pred nejakou chvíľou ignoroval. Hľadal som totiž niečo podobného ako u nás - krabičky 10 či 12 čajoviek uložené niekde na regále. Okolo palety s košom plným práve ich som bez povšimnutia prešiel, skrátka nevidel som ho, pretože nič podobného som nečakal.
Predavačku som zas našiel a nad paletou som jej vysvetľoval, že mne by stačilo tak zo desať, máááximálne dvadsať, ale vrece akosi nepotrebujem. Chvíľu sme takto konverzovali - ja pobavený, že predávajú iba tak veľké množstvá, ona pobavená, že kupujem množstvo tak malé. Na otázku, ako je to možné, sa mi dostalo odpovede že "Dáni majú veľkú spotrebu" a milého úsmevu na hlupáka. Skončil som porazený, balík nemohla rozdeliť (tak málo (30) by potom nikto nekúpil), ale keďže som si tú jednu sviečku chcel zapáliť, kúpil ju i s celou rodinou a príbuzenstvom.

(Pripomína mi to vtip, keď sa muža pýtali, prečo sa už konečne neožení. On im na to, že hoci má chuť na jedno pivo, nebude kvôli nemu kupovať hneď celý pivovar. (Čo ak bude chcieť ochutnať iné pivo...) No, tak ja som si ten pomyselný pivovar teraz kúpil.)

42 ... 34 ... 24 ... 19 ... 16 15 14 13 12 ... 9 ... 4 ... 1