Ako som taštičky kupoval

Pretože som nedávno objavil jednu dobrotu (sladké taštičky posypané akýmysi veľkými praženými semenami), tak som dnes šiel do kiosku a hneď som si mienil dať dva kúsky.

Ukazujem milej pani, čo chcem a ona prstom vysloví otázku, či jeden a hneď si aj odpovie, aby vzala kliešťami môj kúsok a šla k pokladni. To už jej vravím two a ukazujem, ako tak nejak bežne a normálne ukazujeme, keď chceme dva - palec a ukazovák natiahnuté od seba.
To sa zháči a znova opakuje otázku. Ja opäť odpovedám a ukazujem. Takto sa preťahujeme ešte chvíľku, keď ja trvám na svojich dvoch taštičkách a ona opakuje otázku od tej istej stopy poškrabanej platne.
Napokon začujem, ako sa pýta "Juvont sevn?" a ukáže naspäť DVA. Takže jej odpovedám "Actually I want two." a zase ukážem DVA. V tej chvíli zasahuje manžel chytajúci sa od smiechu za brucho a vysvetľuje, že to, čo svojimi dvoma prstami ukazujem, je SEDEM. Ak chcem ukázať dva, musím vynechať palec, a ukázať ukazovákom a prostredníkom niečo na spôsob Víťazstva (V).
Ahaaaa, zapína mi, smejeme sa všetci a v rýchlosti sa ešte pýtam na šestku. Platím tudala (2 doláre), nie sedem a veselý a poučený kráčam so svojimi taštičkami k svetlejším zajtrajškom.

26 ... 23 ... 18 ... 15 14 13 12 11 ... 8 ... 3 ... 1