Durian

Servíruje sa durian,
2003-03-16

Sklamal som. Sklamal som očakávania juhoázijských hostiteľov, keď som sa netváril, ako sa na Európana neznalého tohoto ovocia patrí. Ale poďme pekne poporiadku.

Napriek tomu, že sezóna niektorých ovocí ako napríklad nášho duriana ešte nezačala, rozhodli sa nás ním domáci pohostiť už teraz, aby sa zároveň na náš účet náležite pobavili. Vybrali sme sa preto po večeri do Red Light District-u, kde okrem prostitútok a mužov čakajúcich v rade pred hodinovým hotelom na odber je durian možné nájsť i v tejto ročnej dobe. Stál 15 sindala, čo je nekresťansky drahé i pre moslima, ale čo by za chvíľu zábavy jeden nedal.

Durian pochádza z Malajzie, ale je ho možné nájsť hoci v Thajsku a bežný je i tu. Plod je veľkosťou a tvarom podobný lopte na americký futbal, len nie je kožený ani zošívaný a povrch má akoby sa na ňom usadili veľké matné svetlozelené kryštály.
Pri kúpe predavač kôru nasekne a plod zručne otvorí, aby z neho vypadlo povedzme 5 veľkých hnedých semien ukrytých pod hrubou žltou hmotou. Na prvý pohľad nevábna hmota tak trocha pripomína... no český výraz sádlo je tomu najbližšie.
V tejto chvíli sa už šíri určitý zápach (použitý ako terminus technicus, nie vo význame smrad), takže sa vnútornosti rýchlo dajú do krabice, troch igelitových vrecák, rýchlo do kufra auta pod niekoľko vrstiev prikrývok a hurá s ním domov.

Domov ešte samozrejme môžno ísť pešo a pravdepodobne i taxíkom. V tunajšej MHD ho kvôli charakteristickému odéru prepraviť totiž nejde.

Prichádzame domov, vyberáme náklad z kufra a myslím, že každý v okolí už vie svoje. Svoje sme zistili i po ceste domov, ale ako som zistil, nebolo to nič, kvôli čomu by som sa musel cez okienko nahýbať, hoci viacerými svojimi predchodcami a jednou predchodkyňou (milú pani týmto pozdravujem) som ešte doma bol náležite poučený.

Vchádzame do bytu a rýchlo bežíme cez izbu na balkón, pretože poučenie obsahovalo i zmienku o dotieravosti a výdrži "vône" v obývaných priestoroch. Prípravy na otvorenie vzácneho balíčka vrcholia, dávame si plynové masky, gumové rukavice a plášte a vzápätí otvárame svetu našu kontaminovanú krabičku. Berieme si každý po kúsku, rakúsky kolega prepadáva v mdlobách cez balkón, ja zatiaľ iba privoniavam. Rozmýšľam, kam zápach zaradiť - zhnilé zemiaky to nie sú, nepodobá sa to ani hnilému celeru, ani výkalu (k tomu mi to bolo doma prirovnávané so zvláštnym dôrazom...), skrátka je to iná (ináč nahnilá) vôňa. Počujem, aby som žltú hmotu iba "ocucal", že pod ňou je semeno, ktoré sa neje. Činím teda tak a do úst sa mi dostáva niečo ako kaša alebo puding (alebo spomínané sádlo, ale tú myšlienku zavrhujem, aby mi neprišlo zle) s trocha nasladlou príchuťou.

Suma sumárum mi zachutilo. Odkladám plášť i masku a vo vytŕžení vysávam druhý kúsok. V tej chvíli sa hostitelia začínajú tváriť značne kyslo (hoci im chutilo), pretože som správne mal nasledovať kolegu, strašne sa u toho škľabiť a durian aspoň pre dnešok zo srdca nenávidieť. Odkladajú i fotoaparát, čo na mňa svojím jedným okom nahnevane civí (že zase nič) a odchádzajú zabaviť sa na niekom inom.

A kolega - ten sa šiel vyliečiť jednou cigaretkou. Ked potom celý večer nadával, že mu smrdia ruky, iba som poznamenal, že nemal fajčiť.

26 ... 21 ... 16 ... 13 12 11 10 9 ... 6 ... 1